Tolerancia, rešpekt a radosť

vo vzťahu k inakosti stoja na jej trpení, obave pred ňou a potešení z nej. Strpieť inakosť, pristupovať k nej s rešpektom a tešiť sa z nej vykresľujú kontúry civilizácie (pred i po nástupe druhej axiálnej doby), ktorá má zmysel v miere svojej participácie na kultúre čiže na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne, a to všetko na fundamente rozlišovania zakladajúceho múdrosť. Rozlišovanie je základ múdrosti, nerozlišovanie je základ jej opaku. Civilizácia môže smerovať ku kultúre, byť jej nositeľkou, alebo môže smerovať k nekultúre, čo je — ako vidíme všade okolo seba — omnoho ľahšie. Civilizácia je niečo ako všedný deň, vo svetle ktorého je len ťažko zahliadnuteľný jej zmysel, pretože sa nám zlieva s účelom. Ťažkosťou civilizácie prinajmenšom od novoveku je náročnosť odlíšenia účelu od zmyslu. Civilizácia prinajmenšom od novoveku smeruje, ak vôbec smeruje, k zmyslu účelne, s tendenciou redukovať ho na dôvod, rácio, na čosi pochopiteľné len rozumom. No zmysel transcenduje rozum, prekračuje jeho možnosti, je aj za hranicami rozumu, pre rozumného smrteľníka samozrejme nikdy nie bez rozumu, ale vždy len s ním, rozumne, v harmónii s rozumom. Táto harmónia zmyslu a rozumu je priestorom náročnosti nášho všedného života, náročnosti civilizácie vo všetkých jej vývinových pásmach — v politike, vede, výchove atď. Ak zmysel redukujeme na účel, tak vznešeným spôsobom hlúpneme, sme elegantní, sexi, atraktívni, priebojní, úspešní… Ak zmysel odlišujeme od účelu, nastavujeme civilizácii zrkadlo, sme nepohodlní, nezaujímaví, podozriví, zbytoční, nestojí nás za to platiť. A to je vlastne všetko a nám už ostáva iba si vyberať medzi týmito dvoma možnosťami tvoriacimi štruktúru civilizácie.

20. decembra 2020 by jpiacek
Categories: synkriticizmus | Komentáre vypnuté na Tolerancia, rešpekt a radosť