Aj tí najnechápavejší filozofi

chápu, že nechápu. Preto sú (ešte) filozofmi. A tým najbystrejším z nich
dokonca dochádza, aj prečo nechápu. Prosto prenikajú do štruktúry hlúposti, najprv, samozrejme, svojej a postupne aj do hlúposti vôbec. Na čom sa naša nevedomosť zakladá? Čo je jej fundamentom, základom a možno i príčinou? Už prinajmenšom od Sokrata vieme, že je to strach o život. No nie strach o život druhých, ale strach o svoj vlastný život, o svoju kariéru a v dobách denormalizácie dokonca aj o svoju fyzickú existenciu. O inteligencii vôbec je známe, že je zbabelá. Preto revolúciu vždy robila mládež a ,,luza”. Oni sa nezamýšľajú nad nudou porevolučných časov, nad tým, čo bude po páde dementokracie. Vo vrchných vrstvách rieky dejín sa mihajú rybičky režimov, v hlbších vrstvách sa uplatňuje zvažovanie terénu, ktoré nekompromisne predpisuje smer prúdenia. A máme odvahu nahliadnuť sklon dejinného diania? Vidieť, kam smerujeme? Nielen si z toho robiť srandu, sranda je ešte stále variant zbabelosti, ako to vidno na komikoch. Reč ide o nahliadaní podstaty diania, alebo ako hovoria múdri, o nahliadaní princípov alebo — ak chcete — zákonov. Zákony vždy dráždili menej chápavých, pretože zaväzujú, nedovoľujú príliš kľučkovať. Iba typy ako Antigoné kráčajú tvárou v tvár Noci, ktorú nevidno vo svetle politického dňa. Takže ako je to s našou nevedomosťou/vedomosťou? O čo nám v skutočnosti ide? Naozaj nám záleží na smerovaní prúdu dejín, alebo nám ide len o rybičky? S odvahou nahliadať je to ako s mystickým.

Dementokracia je len jedným z odleskov smrtonosnosti našej civilizácie; odstránením (násilným alebo nenásilným) vlád alebo režimov síce na istý čas poľaví pocit hnusu a neznesiteľnosti, ktorý z nich a z ich vodcov alebo strojcov a podporovateľov pociťujeme/prežívame, na chvíľu sa nám uľaví, no na podstate spoločnosti sa toho veľa nezmení. Zmysel obdivuhodného boja politikov a protestov proti tej ktorej forme vlády alebo režimu spočíva v získavaní politickej a bojovej skúsenosti, v nachádzaní ciest spájania roztrieštených opozičných síl, no nech bude víťazstvo sebaprelestnejšie, úloha preniknúť do podstaty smrtonosnosti civilizácie, ktorej formou prejavu je aj zvrhávaný režim u nás, nepominie.

Politické a bojové skúsenosti vodcov revolúcie vo vrchných slojoch historického diania musí sprevádzať vytrvalý komplexný vedecký a filozofický výskum, hľbkový výskum podmienok dostávania sa k moci nielen vykoľajených osobností, ale aj podmienok, možností, perspektív odstránenia zdrojov obludností, ktoré prežívame doma i za hranicami našej vlasti i za oceánom.

Požiadavka prekonávania roztrieštenosti sa netýka len antidementokratickej politiky, ale aj výskumu zdrojov (príčin) spoločenskej dekadencie 21. storočia, z ktorej dementokracia vyrastá. Lekársky (psychonalytický, psychiatrický etc.) výskum politikov, musí doplniť nielen ich rozbor politologický, sociologický, ekonomický, právovedný, kriminologický etc., ale aj ich rozbor dejinnofilozofický, ekofilozofický, sociálnofilozofický, etický etc.; predmetom výskumu sa musí stať väzobnosť povrchových zvráteností režimov s (hľbkovou) smrtonosnosťou smerovania spoločenského vývoja v našom storočí.
Treťou oblasťou prekonávania roztrieštenosti musí byť pestovanie odolnosti a gramotností (sic: plurál!) osobnosti dnešného ľuského indivídua, gramotnosti nielen počítačovej, informačnej a pod., ale ukazuje sa, že aj politickej (nízka zorientovanosť elektorátu) a (masmédiami kontinuálne deštruovanej) geostrategickopolitickej: westernistický redukcionizmus treba transformovať na schopnosť indivídua polyverzálne sa orientovať v medzinárodnej sfére. Ide o pestovanie gramotností občana malého štátu na rozhraní veľmocenských blokov. Ide o filozofiu malého národa dvadsiatehoprvého storočia.

A pokiaľ ide reč o nás filozofoch ako takých, ktorou začal tento článok, tak do sféry nášho záujmu sa popri interpretácii a zmene spoločnosti musí zapojiť aj premena nás samých/mňa samého, naša/moja vnútorná premena, inscendencia, práca na nevyhýbavosti pred pálčivosťami a na prekonávaní (v podstate malomeštiackej) ustráchanosti. Ona je pravdepodobne jednou z príčin podivuhodnej dezorientovanosti inteligencie vôbec, jej nízkej imunity voči ideologickej a propagandistickej manipulácii.

Rozpracovaniu tohto článku sa venuje text Druhá axiálna doba (Pokus o synkritickohistorickú konkretizáciu) nadväzujúci na pokus vymedziť druhú axiálnu dobu v článku Druhá axiálna doba (Pokus o vymedzenie).


23. novembra 2020 by jpiacek
Categories: synkriticizmus | Komentáre vypnuté na Aj tí najnechápavejší filozofi