Máme na to, aby sme konečne zastali,

a síce tvárou v tvár svojej nevedomosti, myslím vlastnej, nie tvojej alebo susedovej, ale svojej? Dá sa to vôbec? Je toho schopná aspoň filozofia? Alebo predsa si to len bude žiadať mudrca, ktorého múdrosť tkvie v tom, že vie o svojej nevedomosti? Žiada sa opäť Sokrates a to, ako skončil? Napravilo sa dačo jeho smrťou? Prospeli nám smrti velikánov, o smrtiach tzv. malých ľudí ani nevraviac? Sme civilizácia nevedomcov a ukrižovaných? Civilizácia tvrdošijných popieračov tézy historia magistra vitae? Chceme si vypočuť odpoveď na tieto otázky?
Filozofia kladie otázky, pozostáva z nich, odpoveď na ne dáva život. No nie život druhých alebo suseda, ale môj vlastný život, moja intimita viditeľná iba mnou a nikým iným. Empiricky možno nájsť iba vyvrátenia alebo potvrdenia, ale to, čo sa vyvracia alebo potvrdzuje, pochádza zvnútra: vonku je len to, čo je vnútri, v ňom je strojovňa hlúposti, ktorej splodiny už nestačíme ani hasiť ani predýchať; vonkajšok je povrch, mätúci odlesk vnútra: in te redi, in interiore homine habitat veritas

* * *

Našu nevedomosť možno, zaiste, podrobiť historickej typologizácii a ukázať rozdiely medzi pravekým, staroveko-stredovekým, novovekým a našim súčasným historickým typom hlúposti. Na základe tejto historickotypologickej analýzy sa ukáže, že náš historický typ nevedomosti je najväčší, pretože sme hlúpi napriek kolosálnemu rozdielu medzi rozsahom a hĺbkou na jednej strane nášho dnešného poznania a na druhej strane poznania našich predkov. Preto naše megalomanstvo s našimi najväčšími mrakodrapmi, najdlhšími mostami, najväčšími vzdušnými, vodnými etc. dopravnými prostriedkami, najrýchlejšími vlakmi, najsmrtonosnejšími zbraňami, najvyspelejšími výdobytkami v medicíne, v poľnohospodárstve, vo vedeckom poznaní seba samých a prírody atď., iba plasticky a živo ukazuje neuveriteľný rozsah a hĺbku, ktorú sme dosiahli na ceste prehlbovania svojej nevedomosti. Covid, požiare pomaly kontinentálnych rozmerov, rozklad urbánneho priestoru atď., sú len empirické doklady našej hlúposti, vykazovať môžeme jej príklady v oblasti ekologickej, politickej, hospodárskej atď. neobmedzene, ale toto empirické výkazníctvo nás nepriblíži k podstate, k vnútornej, ontologickej dimenzii nevedomosti. Ukazuje to konštanta rozpačitosti záverov našich konferencií, seminárov, webinárov etc. a miera neschopnosti dorozumieť sa takmer vo všetkom, o medzinárodnej a vnútornej politike ani nehovoriac. Problém je v tom, že sme ochotní „vidieť“ a „skúmať“ len hlúposť druhých, svojich oponentov a nepriateľov. Ale to je možné iba vedeckoempiricky a ako sa neustále presvedčujeme bez empiricky registrovateľných efektov. Už zdržanlivejší sme pri zahĺbení sa do hlúposti svojich priateľov a pri nevedomosti svojej vlastnej, nemyslím len pri hlúposti svojej vlastnej strany, organizácie, rodiny, ale aj a najmä pri MOJEJ nevedomosti sa nám/mi rozum zastavuje.

S týmto stavom sa možno, presnejšie: MÔŽEM, vyrovnávať iba praktikovanou sebapremenou (na báze sebareflektovanej inscendencie) spustenej zbezodkladnením prerušenia konania ktoréhokoľvek zla, na ktoré narazím, podľa princípu: najrýchlejším spôsobom umytia okien je ich umytie (nie túžba, plán etc. ich umyť), najrýchlejším spôsobom uhasenia smädu je napiť sa, najrýchlejším spôsobom prestania fajčiť je nezapáliť si (nie v ďalej budúcnosti, v novom roku a podobne), ale hic et nunc.

Eventuálny argument, že vyššie naznačeným spôsobom sa predsa môžem zmeniť „iba“ ja sám, nie je argument proti možnosti dačo vôbec zmeniť, ale práve naopak, je to argument v prospech zmeny. A to, že sa eventuálne ukáže, že zmena seba samého je snáď jediná možná (nie utopická) zmena, nás nanajvýš rozosmutní, ale to smútok iba replikuje, ten tu už bol a je veľmi dlho, slovom tento smútok si pokojne môžeme odpustiť, pretože nič nemení na faktoch, iba ich zhoršuje: môžeme sa predsa veľmi ľahko zmeniť aj bez tohto smútku. Aj k lekárovi môžeme ísť so strachom alebo bez neho, ktorým spôsobom sa nám k nemu ide ľahšie?

* * *

Ak som intelektuál/ka a dočítal/a som sa sem, strelku pozornosti mi rozochvieva bezodnosť temnej hmoty a energie irónie a sebairónie budujúcich absolútne priehľadnú a nepreniknuteľnú stenu, oddeľujúcu ma od hlúposti, ktorá mi za ňou poskakuje a ukazuje dlhý nos. A nepomôže mi ani vžitie sa do kože politického velikána alebo matky hojdajúcej v náručí či nedajbože aj kojacej maličkého Dolfiho. Nepomôže mi ani exaktná analýza textov, ani výnos o ich logickej neanalyzovateľnosti. Šancu zameniť obrazy sebapremenou má deegoizácia.

* * *

Autor očakáva
— v súlade s princípom žičenia inakosti — od čitateľa nie súhlas s textom, alebo uverenie mu, to by sa blížilo replikácii textu, ale iné — lepšie a zrozumiteľnejšie, pre čitateľa schodné — pristúpenie k ťažkostiam, v ktorých sme uviazli.

02. októbra 2020 by jpiacek
Categories: synkriticizmus | Komentáre vypnuté na Máme na to, aby sme konečne zastali,