Prečo sa bijeme?

Zdrojom našich konfliktov je ja. Neschopnosť civilizácie premeniť sa na kultúru stojí na egu. Ja, ego generuje spor, nároky na priestor, energiu, pravdu, prosto na čo chcete. U silného i slabého, miliardára i bezdomovca, transnacionála i národovca, fašistu, liberála, komunistu, … . Ego je štrukturujúcno nášho života, to, čo dáva podobu civilizácii, politike, domovu. Ego je pra(re)generujúcno konfliktov. Ego potláča i oslobodzuje, je hrdé i ponížené, klame i podlieha klamu, manipuluje i podlieha manipulácii, víťazí i stáva sa porazeným. Ego je polovica celku bez možnosti celok dosiahnuť a celok bez schopnosti dať šancu časti. Ego je temná stránka demokracie, je to, čo sa cíti potlačené i potláčajúce bez toho, aby samo bolo citlivé. Odtiaľto podivná hrubosť mužov, žien a mládeže, okupantov i okupovaných, utekajúcich (migrantov) i prijímajúcich (migrantov). Ego je slepé k sebe i druhým, je nerozlišujúcno, preto je uzlíkom hlúposti a bolesti, ich kŕčom.

A = Otázka (prisadnuvšieho si pred obrazovku):

A existuje teda vôbec niečo, čoho podľa teba nie je zdrojom ego?

B = Odpoveď:

Šťastie, potešenie z inakosti (druhého).

A:

Ako sa dá dosiahnuť šťastie a to tvoje potešenie z inakosti?

B:

V zásade dvoma cestami  – evolučne a revolučne, alebo všeobecnejšie formulované: gradualisticky (postupne, po krôčikoch) a subitisticky (náhle). V synkriticizme gradualistickú cestu k šťastiu a slobode označujeme ako cestu chronickú (časovú, v čase konanú) a subitizmus ako cestu perichronickú (bezčasovú), a túto perichronickú cestu aj testujeme: pokiaľ sa pýtame „ako?“, „akým spôsobom?“ možno dosiahnuť šťastie a slobodu, šťastie ani slobodu zrejme nemáme, túžime po nich; napríklad túžením po vode sa vody napiť nedá. Napiť sa dá iba napitím sa. Ak sa nemáme čoho napiť, túžba napiť sa je iba prídavkom k utrpeniu smädu, jeho nadstavba. Práve túžba v čase pred napitím sa, v predšťastí a predslobodí, je priestorom, kedy možno ľuďmi manipulovať, zbavovať ich aj vnútornej slobody. S človekom, ktorý je vnútorne slobodný, sa manipuluje ťažko, pretože (vnútorne) slobodný neponecháva priestor pre manipuláciu. Ťažkosťou našej doby je, že stratili sme už aj vnútornú slobodu, ako svojho času poznamenal Ilja Zeljenka. Prechod od zmanipulovanosti k šťastiu sa dá uskutočniť spravidla vo vlastnej réžii, málokedy zvonku, výchovou, osvetou a podobne. Výnimkou tu snáď môže byť láskyplná výchova. Dosiahnuť slobodu je nedelegovateľné rovnako ako je nedelegovateľná zodpovednosť. Sloboda nezodpovedných je contradictio in adiecto. Nezodpovedný sa môže nanajvýš – ako sa dnes hovorí – baviť. Šťastný môže byť iba zodpovedný slobodný.

 

13. marca 2018 by jpiacek
Categories: synkriticizmus | Komentáre vypnuté na Prečo sa bijeme?