Troška súcitu

Ani zďaleka sa toľko nenabedákame nad tým, keď ideme niekoho bombardovať, ako nad následkami, ktoré to dodnes spôsobuje. Nezriedka sa nám dokonca stáva, že to vítame so zástavami z okienok áut. Naša obmedzenosť nie je racionálneho druhu, veď aj prostý človek vie omnoho skôr, než sa rozbombardujú ulice, že nebude kde bývať. My sme ochrnutí citovo, tváriac sa, že retardovaným záujmom o dôsledky našich činov, niečo zmysluplného dosiahneme. Kŕmime (sa) náplasťami pseudosúcitu. Preto pseudo-súcitu, lebo súcit je celok. O súcit nejde vtedy, keď vidíme zväčša iba dôsledky toho, čo činíme, a len matne si spomíname na to, čo sme si mysleli pri koncipovaní dobýjania krajín. Podobne je to aj s našou zdanlivou ohľaduplnosťou k životným prostrediam: trápi nás niečo ohľadne prírody, keď si sadáme do áut? Keď nám plamene z horiacich lesov alebo teroristi vlezú až do kuchyne, chytáme sa za hlavu. Ale chytanie sa za hlavu je zasa len fragment súcitu, s ktorým sa to má rovnako ako s trivialitou o troške tehotenstva.

07. mája 2016 by jpiacek
Categories: synkriticizmus | Komentáre vypnuté na Troška súcitu