cesta perichronická (synkriticizmus)

 – cesta zanikania (anihilácie) ťažkosti pri vznikaní ťažkosti  na báze deegoizácie. Ťažkosť na tejto ceste vznikajúc zaniká. Perichronická cesta je superpozícia troch procesov: zanikania ťažkosti, vznikania ťažkosti a rozpúšťania ega. Z vnútorného hľadiska nemá zmysel hovoriť o fázach tohto procesu, pýtať sa, čo tu je prvým, čo druhým a čo tretím. Všetky procesy sa odohrávajú naraz, medzi týmito procesmi niet časového intervalu napriek tomu, že sa ako celok odohrávajú v čase. Koproduktom kráčania po perichronickej cesta je anihilácia času. Na perichronickej ceste sa nedostavuje čas alebo v nej nastáva anihilácia času, časových vakuol v živote človeka čiže napriek tomu, že sa po nej kráča v čase, že človek neprestáva byť smrteľníkom. Synkriticizmus túto neštandardnú cestu tematizuje najmä v súvislosti s vyrovnávaním sa človeka s ťažkosťami v teoretickej rovine i v rovine praktickej.

Problematika perichronickej cesty je azda najkontroverznejšia oblasť synkriticizmu pre toho, kto sa s ním stretáva (dokonca aj nie po prvý raz). Mnohým sa môže zdať dokonca utopistickou, podobne ako sa tuhému fajčiarovi môže zdať utopizmom nefajčiarstvo, alebo jedákovi mäsa vegetariánstvo. Podľa synkriticizmu je totiž možné, že nástup ťažkosti sa realizuje ako jej ústup. Mnohých táto skutočnosť (alebo čo i len možnosť) kvázimasochisticky rozruší ako nemiestne odstraňovanie utrpenia, akoby sa ich zmocnil strach z anihilácie utrpenia (horror miseriae annihilationis). Tento strach je pravdepodobne jeden zo zdrojov vytrvalosti alebo zotrvačnosti procesu umierania civilizácie.
Použitím kvantovomechanického termínu tu možno hovoriť o superpozícii nástupu a ústupu ťažkosti bez rozvinutia sa časového intervalu. V synkriticizme sa tu hovorí, že nástup ťažkosti je ústup ťažkosti, že medzi vznikaním ťažkosti a zanikaním ťažkosti môže byť tzv. bezčasový interval (in-no-time-anihil-interval), že zanikanie ťažkosti nemusí (v čase) nasledovať po vzniku ťažkosti.

Vezmime si ako príklad nejakú vytrvalú neústupčivú chorobu, bolesť, utrpenie. Perichronická cesta žitia tejto ťažkosti spočíva v tom, že nástup ťažkosti žijeme (nielen v mysli interpretujeme) ako ústup ťažkosti. Hovoríme ústup ťažkosti, nie jej zánik. Chyba je v odmietnutí ústupu ťažkosti, v odmietnutí transformácie ťažkosti v mene jej zániku, ktorý sa beztak nedostavuje. Ťažkosť nie a nie zaniknúť (napríklad choroba nie a nie prestať) a my strácame trpezlivosť, synkriticticky povedané začíname opúšťať perichronickú (superpozičnú) cestu žitia svojho utrpenia a svoj život začíname chronicky segmentovať na prítomnosť choroby teraz a jej neprítomnosť v budúcnosti, čím v podstate spôsobujme prerušenie kontaktu našej choroby s bezchorobnými prvkami (povedzme našej bolesti hlavy a nebolenia nás ušných lalôčikov). Štandardne (chronicky): keď nám treští hlava, zabúdame na to, že nám nielen netreštia ale dokonca ani nás vôbec nebolia napríklad ušné lalôčiky, prsty na rukách alebo ľavá podkolenná jamka a podobne.

Perichronická cesta je udržujúcno sféry bolestnosti a sféry bezbolestnosti v superpozícii, v totálnom prekrývaní sa, prenikaní sa bez ohľadu na besnenie utrpenia. V tých obrovských bolestiach sa ako za oblakmi vytrvalo skrýva blankytná obloha mysle (tichý, nami v našich útrapách trebárs už len sotva tušený), no neboliaci svedok našej bolesti, nášho utrpenia. Svedok nášho utrpenia (nadoblačie mysle) nikdy nebolí, hoci veľmi dobre pozná hĺbky a rafinovanosti našich bolestí, nášho utrpenia, to, ako nás rozvracajú, zbavujú trpezlivosti a posledných zvyškov sebaovládania. V zúfalstve môžeme začať dokonca tomuto svedkovi nášho utrpenia závidieť jeho bytie mimo bolesti a segmentovať časovo (chronicky) náš život na terajší život v utrpení a budúci život mimo utrpenia, pričom sa strácame z dohľadu kontinuálne prítomného mimobolestného nadoblačia mysle. Ustaľujeme sa v tieni bolestnosti mimo pohľadu bezbolestného nadoblačia mysle.

Perichronická cesta nie je nič ľahké, možno ju však nacvičovať na triviálnych príkladoch čakania na dopravný prostriedok, jemným otužovaním studenou vodou, jemným navykaním si na nejakú normálnu horkú potravu (napríklad karelu), cvičeniami uvoľňovania si sedacích svalov alebo stehien na nudnej prednáške a pod. Začínať s relaxačnými cvičeniami alebo pránickým dýchaním v čase vystupňovaného utrpenia alebo bolesti buď vôbec nevedie k nástupu žitia perichronickej cesty alebo má len náhodný neistý účinok v tomto smere či dokonca celú vec môže ešte zhoršiť.

Teóriou problematiky perichronickej cesty je perichronozofia, presnejšie jej teoretická zložka – perichronológia; praktizovaniu perichonickej cesty sa venuje atemporalistika.

Cf synkriticizmus (synkriticizmus),

15. júna 2014 by jpiacek
Categories: synkriticizmus | Komentáre vypnuté na cesta perichronická (synkriticizmus)