Život a práca Jozefa Piačeka
Narodil sa v Bratislave 21. mája 1946. Základnú školu dokončil vo Svätom Jure, strednú poľnohospodársku technickú školu v Bernolákove. Záujem o filozofiu sa v ňom utváral ešte skôr, než si uvedomil, že je to filozofia, čo ho vťahuje do kontaktu s ľuďmi na dedine. Toto uvedomenie nastalo v poslednom ročníku strednej školy a podnietilo ho prihlásiť sa na univerzitu. V rokoch 1965 až 1970 vyštudoval filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Silným impulzom orientujúcim ho na fenomenológiu a existencializmus
bol pobyt na univerzite v Heidelbergu a prednášky Jana Patočku na Karlovej Univerzite, osobné zoznámenie sa a korešpondencia s ním. Titul PhDr. získal na Univerzite Komenského v roku 1975, titul CSc. roku 1978 a doc. v roku 1984 na tej istej univerzite.
Pôvodnú podobu svojej encyklopédie FILIT v súčasnosti rozvíja pod titulom Pomocný slovník filozofa (PSF). Využíva pri tom svoju profesiu filozofa a pedagóga i skúsenosti prekladateľa, projektanta a realizátora hypertextových dokumentov a systémov (pozri napríklad jeho e-learningový kurz Synkriticizmus – filozofia konkordancie na Univerzite Komenského).
Až do odchodu do dôchodku v roku 2012 pôsobil ako docent na Katedre filozofie a dejín filozofie FiF UK v Bratislave, kde prednášal dejiny filozofie, fenomenológiu, existencializmus, synkriticizmus a filozofiu jogy (na UTV).
prednáška
Okrem toho prednášal o. i. na univerzitách v Trnave, v Nitre, v Prešove a na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. S prednáškami vystupoval na univerzitách v Halle, Tbilisi, Brne a vo Viedni. V spolupráci s Filozofickým ústavom SAV spoluriadil ako zástupca Jozefa Siváka viac rokov výskum fenomenológie v rámci riešenia grantových úloh. Venoval sa výchove doktorandov na Filozofickej fakulte UK, na VŠMU v Bratislave a na Trnavskej univerzite. Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia bol členom výskumného tímu operačnej logiky na Ústave technickej kybernetiky SAV predchodcu dnešného Ústavu informatiky SAV. Pôsobil organizačne v Slovenskej spoločnosti prekladateľov odbornej literatúry a ako člen komisie pre odborný preklad pri Literárnom fonde. Okrem účasti na mnohých domácich a zahraničných filozofických konferenciách vystupoval s prednáškami aj pred slovenskými psychológmi, psychoterapeutmi a pedagogickými pracovníkmi. Bol členom vedeckého kolégia Slovenskej akadémie vied pre filozofiu.
V joge je žiakom svojej manželky Lýdie Bečárovej, učiteľky jogy SAJ. Ich synom je hudobný skladateľ Marek Piaček. V kontexte so slovenskou hudobnou realitou alebo kultúrou stojí za to upozorniť na to, že Jozefa Piačeka považujú za filozofického „otca“ hudobného zoskupenia Požoň sentimentál respektíve jeho štýlu – požonizmu.
J. Piaček vypracoval filozoficko-metodologickú koncepciu synkriticizmu, ktorý – mimochodom – so spomínaným požonizmom (hudobné ukážky) spája ako ich spoločný prienik okrem iného štyléma interkulturality, a projekt komplexného počítačového zabezpečenia humanitnovedného výskumu a výchovy na Slovensku PANSOFIA, v rámci ktorého bola navrhnutá a realizovaná aj encyklopédia FILIT, na ktorú nadväzuje filozofická časť slovenskej Wikipédie i sťahovaný PSF.
Okrem spomínaného prekladu monografie Cassirer, E.: Esej o človeku (1977) prekladal aj z nemčiny a ruštiny (pozri napríklad monografiu A. F. Begiašviliho Východiská poznania u Russella a Husserla (1973).
V roku 1986 založil Stály seminár Integrácia (SSI) na Univerzite Komenského. Hlavným spôsobom práce SSI bola meditácia nahlas, priame hlasové zaznamenávanie svojej významotvorby hovoriacim. Ako predpoklad meditácie nahlas sa ukázala prajnosť inakosti prítomných participantov SSI voči hovoriacemu. Táto prajná účasť na významotvorbe jej vykonávateľa sa stala východiskovým fenoménom reflexie, ktorá vyústila do vypracovania synkriticizmu.
Odvahu vyrukovať na verejnosť s rodiacimi sa myšlienkami synkriticizmu výrazne podporovali stretnutia s Jánom Albrechtom v jeho pracovni v nezabudnuteľnom albrechtovskom dome. Náladu v čarovnom dome na Kapitulskej ulici číslo 1 v Bratislave prežiarenú osobnosťou profesora Albrechta, Hansiho – ako ho jeho blízki volali – si možno priblížiť aj v tejto galérii. Dôležitým pozadím rozhovorov Piačeka s Albrechtom boli paralely 
medzi myslením filozofickým a hudobným (či umeleckým vôbec). Ján Albrecht so svojim príslovečným humorom označil filozofiu synkriticizmu ako „dodoizmus“ podľa domáceho a priateľského oslovovania autora synkriticizmu. Filozofické myslenie smerujúce k vytvoreniu synkriticizmu sa pritom vo svojej sebareflexivite nasycovalo kultúrnou enklávou Bratislavy, multikultúrnym prepletaním sa čiže synkrízou minimálne nemeckého, maďarského, židovského, slovenského a českého myslenia a vôbec spôsobu manifestácie sveta v ľudskom vedomí vo všetkých jeho formách, nielen filozofickej a umeleckej, ale aj náboženskej a každodennej; v tomto zmysle mocná inšpirovanosť Piačekovho synkriticizmu bratislavskosťou.
