O práci

Práca môže byť činnosťou pretvárania zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie alebo niečoho neutrálneho na dobré alebo krásne. Slovom, práca môže byť kultúrnou činnosťou (cf kultúra). Dôležité je však uvedomiť si, že je omnoho ľahšie, aby touto činnosťou nebola: je ľahšie možné to, že práca nie je kultúrnou činnosťou, že to nie je autotelická činnosť čiže činnosť majúca hodnotu v jej samom vykonávaní. Je ľahšie, aby práca bola prostriedkom, cieľom, aby bola zbožšťovaná, nenávidená, milovaná, ľahostajná. K tomuto dochádza automaticky, bez nejakého nášho osobitného úsilia. V takomto stave sa prosto okamžite, bezčasmo, nachádzame. Je ľahšie po práci túžiť, ako ju vykonávať. Je ľahšie prácu, ktorú vykonávame, za niečo považovať, než ju vykonávať, je ľahšie o nej hovoriť, ako ju robiť (pozri pracovné porady). Práca môže byť, ba dokonca je, súčasťou civilizácie, jej podprocesom a zároveň, hneď, v synkriticizme hovoríme: bezčasmo, môže byť participantkou kultúry, podprocesom procesu kultúrneho.

Od čoho závisí, akým procesom je práca, od čoho závisí, či je práca súčasťou civilizácie, alebo súčasťou kultúry?

Prečo prácu, ktorú máme, nenávidíme alebo — ako zvykneme hovoriť — „milujeme“, prečo po nej túžime, keď ju nemáme, a prečo ju nechceme, keď ju máme?

Čo je práca?

Pomôže nám, keď sa nám podarí nájsť na túto otázku odpoveď?

Spasí/spasila nás táto odpoveď trebárs po preštudovaní Kapitálu alebo po preštudovaní takého či onakého prekladu Biblie?

Je odpoveď na to, čo alebo čím je práca, v skúmaní práce?

Nevieme už „dávno“ predtým, než sa čokoľvek o práci, ktorú máme, ktorú sme stratili, po ktorej túžime, čo táto práca je?

Čo nám bráni priznať si, čo o práci „dávno“ vieme?

Prečo ju namiesto tohto vedenia o nej — ako zvykneme vravieť — „milujeme“ alebo nenávidíme?

V čom je ťažkosť — v práci alebo v nás, ktorí sa tým či oným spôsobom k práci vzťahujeme?

Kto z nás nerozumie azda najtriviálnejšej pravde na svete, že „bez práce nie sú koláče“?

Prečo napriek tejto trivialite neustále túžime po koláčoch bez práce alebo po turistoch, ktorí koláče v drtivej väčšine iba jedia?

A je napokon dôležité, aby sme na túto otázku našli odpoveď?

Je dôležité takto — ako sme to napokon robili doposiaľ — sa pýtať, alebo je dôležité participovať na práci ako na kultúrnej činnosti (pozri začiatok článku o práci)?

Homo laborans (človek pracujúci, produkujúci, vyrábajúci) je nevyhnutnou podmienkou bytia príbehom zvaným homo culturalis, no nie je to dostatočná podmienka kultúrnosti človeka. Kultúrnosť je náročnejšia než civilizovanosť (úspešnosť, väčšia progresívnosť, väčšia efektivita atď.); kultúrnosť predpokladá príklon k dobru a krásnu: kultúrnosť — aj kultúrnosť práce — si vyžaduje slobodné a bezdôvodné (napríklad bezodplatné) rozhodnutie sa robiť dobro a krásne veci, a to kdekoľvek, kedykoľvek a v čomkoľvek, intímne i pred očami verejnosti, vo vojne i v mieri. Kultúrnosť práce je mierou seba samej, je autonómna, nepotrebuje sa porovnávať s čímkoľvek iným, nepotrebuje súťažiť atď. Práca ako podproces kultúry je vždy v cieli, vždy dokonaná, nech by skončila v ktoromkoľvek okamihu, dobrovoľne alebo nedobrovoľne, napríklad smrťou. Kultúrnosť ruší rebríčky rozhodovania o tom, ktorá práca je „dôležitejšia“ a ktorá „menej dôležitá“, ktorá je „dôstojnejšia“ a ktorá „menej dôstojná“ atď. Niet nezaujímavej kultúrnej práce, niet nezaujímavého kultúrneho pracovníka,  ktorým môže byť umývač riadu, upratovačka, baník alebo vysokoškolský profesor. Je zaujímavé, že v ktorejkoľvek z týchto profesií môžeme nájsť hrubého, grobianskeho, necitlivého človeka alebo človeka súcitného, pomáhajúceho, ohľaduplného, prajného. Závisí azda naša súcitnosť od výšky platu alebo od pracovného zaradenia, od toho, „čím sme“?

12. mája 2014 by jpiacek
Categories: synkriticizmus | Komentáre vypnuté na O práci