synkriticizmus (synkriticizmus) celý článok
(angl. syncriticism, nem. Synkritizismus, čes. synkriticismus, rus. синкритицизм)
– filozofia v pozadí budovania Pomocného slovníka filozofa. Synkriticizmus sa skladá z filozofie človeka, filozofie lásky a filozofie bezčasia; predstavuje nielen učenie, ale i spôsob života (pozri: disciplína synkriticizmu). Je to maximum súsrdečnenia. Synkriticizmus treba odlišovať od synkritizmu J. A. Komenského, hoci naň nadväzuje. Osnovu synkriticizmu tvorí desať téz [107]. [menej]
Synkriticizmus je výskumom podmienok možnosti kultúry, výskumom podmienok premeny civilizácie na kultúru a jedna z ciest praktikovania tejto premeny. Synkriticizmus je pokus o superpozíciu teoretických a praktických aspektov tohto výskumu. Napríklad pochopenie bez reálnej premeny chápajúceho je podľa synkriticizmu pseudopochopenie a chápajúci sa iba javí alebo vyhlasuje za chápajúceho, no v skutočnosti bez sebazmeny nepochopil nič. Toto sa vzťahuje v prvom rade na interpersonálny dialóg, na dialóg so sebou samým (napríklad o škodlivosti môjho fajčenia som nepochopil nič, ak som neprestal fajčiť), na dialóg intersexuálny, intergeneračný, interkultúrnozonálny (čiže dialóg v rámci jednej kultúry napríklad medzi vedou a náboženstvom), interpolitickostranícky, interreligiózny, interkultúrny.
Termín synkriticizmus zavádza (pravdepodobne ako prvý) Novalis v prípravných textoch Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99 (najmä §§ 457, 486) ako synonymum názvu svojej filozofie – magického idealizmu. V paragrafe 457 uvedeného textu Novalis o synkriticizme píše:
„Der Synkriticism ist das Höchste. Es gibt einen realen und idealen Kriticism – dieser wird durch Synkriticism vereiningt. (Synkriticizmus je to najvyššie. Existuje kriticizmus reálny a ideálny – oba zjednocuje synkriticizmus.“
Termín synkriticizmus (ako sa už naznačilo) treba odlišovať od termínu synkritizmus, ktorým sa označuje Komenského kľúčová metóda (synkríza) a jej aplikovanie. Synkritizmus Jana Amosa Komenského je pritom jedným z hlavných ideových zdrojov a inšpirácií synkriticizmu.
Synkriticizmus sa odlišuje aj od synkretizmu. Synkriticizmus sa síce utvára synkritickou recepciou alebo synkritizáciou fenomenológie, existencializmu, marxizmu, jógovej filozofie a praxe atď., čiže smerov a tradícií ako vidno nezriedka sa vzájomne vylučujúcich. Aby však nevyúsťoval do synkretizmu, eklekticizmu a podobne, synkriticizmus aplikuje ako hlavný princíp recepcie a synkritizácie prianie inakosti, jej želanie a potešenie z nej. V preddverí relativizmu by pritom mala synkriticizmus udržiavať najmä metóda rozkladu významu na totožné a odlišné, ale aj jeho hlavná metóda synkritika (cieľavedomé nereduktívne usúvzťažňovanie) a synkritizované postupy štrukturalizmu, fenomenológie, hermeneutiky, systémovej analýzy, špeciálnovedných a filozofických smerov analýzy jazyka atď. Synkriticizmus zotrváva cieľavedome na polceste k syntéze a uspokojuje sa so synkrízou.
Synkriticizmus neočakáva nasledovníkov, zmyslom jeho vytvorenia v tejto súvislosti je slúžiť ako jedna zo sebaidentifikačných platforiem pre toho, kto sa so synkriticizmom stretne. Kľúčovou vecou podľa synkriticizmu je pestrosť prístupov a svetonázorových pozícií: ich zjednocovanie alebo vzájomné kritické vyrovnávanie sa medzi nimi je nabité konfliktom s tendenciou k smrti civilizácie alebo (čo je ešte horšie) jej premeny na smrtonosno medzi ľuďmi navzájom a voči prírode.
Bezprostredne historickofilozoficky synkriticizmus vyrastá z dvoch zdrojov:
1. z asubjektívnej fenomenológie Jana Patočku;
2. z myšlienkového diania bratislavskej filozofickometodologickej školy osnovanej Igorom Hrušovským a Vojtechom Filkornom, najmä z rozpracúvania Hrušovského štrukturológie a idey holého bytia a Filkornovej polymorfistickej ontológie.
Chronologicky spadá vznik synkriticizmu do druhej polovice 80. rokov 20. storočia, kedy sa na pôde Stáleho seminára Integrácia na Univerzite Komenského v Bratislave utvorili jeho kontúry tak filozoficky (svetonázorovo) ako aj metodologicky. Zakladateľom synkriticizmu je Jozef Piaček.
Zoznam literatúry k synkriticizmu
