inštitúcia spoločenská (synkriticizmus)
– štandardná spoločenská forma odkladajúcna zmeny.
Keďže sa však zmena skôr alebo neskôr naozaj aj žiada (povedzme v dôsledku znižovania veku zmasakrovaných streľbou), vytvára sa metainštitúcia, ktorá by mala konečne zabezpečiť zmenu prekonaním jej odkladania pôvodnou inštitúciou. No metainštitúcia je ako inštitúcia zasa len odkladajúcnom zmeny, takže sa siaha k vytvoreniu metametainštitúcie, ktorej náplňou je už naozaj navždy, naveky, na večné časy konečne zabezpečiť zmenu.
Metametainštitúcia prijíma opatrenia na zabezpečenie zmeny kontrolovanými inštitúciami, čím (prijímaním opatrení) zasa len nesiaha k zmenám, ale iba k opatreniam na realizáciu zmien. No opatrenia na zabezpečenie realizácie zmien sú len realizáciou opatrení na zabezpečenie zmien (trebárs ich schválením v zákonodarnom orgáne), nie realizáciou zmien. Príkladom realizácie opatrení na zabezpečenie zmien sú povedzme antifajčiarske kampane vyúsťujúce do vysunutia fajčiarov k vstupu do budov, čím sa fakticky pasívne fajčenie ešte viac rozšíri, alebo opatrenia na zabezpečenie obmedzenia nákupu zbraní, povedzme návrh opatrenia, ktorého realizáciou by sa počet dier v telíčku zastreleného dieťaťa znížil z troch na jednu: kampaň za presadenie obmedzenia voľného predaja poloautomatických zbraní s okamžitou (sic!) reakciou expertov, že sa to (čiže zmena) dá len ťažko realizovať.
Podstatou tohto nekonečného regresu zabezpečujúceho reálne iba stagnáciu spoločnosti, no nie jej zmenu, je ztotožnenie opatrení na realizáciu zmeny s touto zmenou samou. Kardinálnou ťažkosťou je nerozlišovanie opatrenia na zabezpečenie zmeny a zmeny. Toto nerozlišovanie pripomína nerozlišovanie medzi obrazom a tým, čo tento obraz zobrazuje.
Zámer, odhodlanie a podobne vykonať zmenu sa stotožňuje s vykonaním zmeny. Toto stotožnenie otvára priestor nekonečných hier na čisté svedomie: prijmem, presadím, prebojujem opatrenie na zmenu a v noci môžem pokojne spať. V podstate tu ide o variácie na odkladanie zmeny. Toto je motív úvodnej definície spoločenskej inštitúcie ako odkladajúcna zmeny. Dejiny spoločenských inštitúcií sa potom javia ako dejiny variácií odkladania zmeny alebo, ak chcete, dejiny čistení svedomí.
Riešenie problému stagnácie spoločnosti tkvie v synkríze opatrení na realizáciu zmeny a zmeny. Táto synkríza spočíva v nereduktívnom usúvzťažnení opatrení na zmenu a zmeny, v udržiavaní ich v odstupe od seba, čiže v návrhu opatrení na zabezpečenie zmeny na jednej strane a v realizácii zmien na druhej strane.
Realizácia zmeny je však v protiklade k náplni inštitúcie, ktorá je zakaždým realizujúcnom iba návrhov opatrení, nie realizujúcnom zmien. Realizujúcnom zmien, miestom realizácie zmien, môže byť iba konkrétne jedinečné ľudské indivíduum, ktoré autenticky žije len v miere, v ktorej je miestom zmien. Takýmto miestom realizácie zmeny je napríklad Gándhí, Kristus, Sokrates a ďalší konkrétni jednotlivci a zotrvačnosť nášho odkladajúcna zmeny sa skôr či neskôr alebo priamo či nepriamo postará o elimináciu týchto jednotlivcov.
Pokiaľ je toto indivíduum len miestom prijímania opatrení na zabezpečenie zmien, je neautentickou formou bytia zvanou úradník/čka, člen/ka parlamentu, komisie a pod. a ako taký/taká (menovanou) súčasťou inštitúcie. Pokiaľ však konkrétne ľudské indivíduum Gándhí, Kristus, Sokrates atď. začne participovať nielen na procese schvaľovania opatrení, ale aj na zmenách, o ktoré má ísť v opatreniach, dostáva sa potenciálne a časom aj reálne mimo inštitúciu: inštitúcia ho prenasleduje, znižuje mu odmenu alebo úplne mu ju odopiera, vylučuje ho zo seba ako cudzí element (exkrement), necháva ho likvidovať (niekedy aj za aplauzu prizerajúcich sa). Po smrti daného indivídua sa inštitúcia alebo metainštitúcia zasa len namiesto zmeny stará o slávu indivídua žijúceho zmenu stotožňujúc zmenu tentokrát zase so slávou a ňou iniciovanými ďalšími opatreniami na zabezpečovanie zmeny.
V tomto zmysle je inštitúcia mechanizmom odkladajúcna zmeny a konkrétne smrteľné ľudské indivíduum realizátorom zmeny. To je aj dôvodom, prečo sú zmeny žité (= fakticky realizované) v konkrétnoindividuálnoľudských ostrovčekoch spoločnosti empiricky izolované.
Prepojenosť týchto ostrovčekov zmeny nie je možná empiricky – bol by to zasa len vznik inštitúcie so všetkým tým, čo sa o nej povedalo vyššie. Bolo by to organizovanie, hnutie a podobne s celým tým kométovým chvostom replikácií starého. Prepojenosť ostrovčekov zmeny je možná iba transcendentálne, mimoempiricky, neorganizovane a teda nezasiahnuteľne umŕtvujúcou silou inštitúcie.
Z empirickej pozície sa superpozícia zmien javí ako nemožná, absurdná, iluzórna, ako fikcia alebo ako utopizmus. Zmena je však možná iba hic et nunc, in no time a nonlokálne. A v priestore toho ktorého konkrétneho a nezameniteľného ľudského indivídua. Možno ju síce plánovať alebo o nej snívať, no realizovať, vykonať sa dá len konkrétnymi ľuďmi (povedzme tragickými hrdinami), podobne, ako sa zasa len konkrétnymi ľudskými indivíduami (povedzme členmi parlamentu alebo establishmentu) prijímajú opatrenia. No opatrenia sú iba zriedeným sirupom zmien, nech sa nám javia čo ako „nevyhnutné“. Ontologicky sú redšie ako sama či samotná zmena.
Až zahustením na palivo premeny inštitúcie tvorené činmi konkrétnych ľudí sa získava zdroj aj premeny inštitúcie. Inštitúciu nemožno zmeniť zvonka: zvonka možno vytvoriť iba metainštitúciu replikujúcu staré nešváry pod novým náterom. Transformácie inštitúcií bežia na palivo konkrétnch živých ľudí. Iba spotrebou konkrétnych jednotlivcov ich možno transformovať. Žiaľ, ani sebaradikálnejšia transformácia však nezabezpečí, aby sa inštitúcia premenila na realizujúcno zmeny; aj transformovaná inštitúcia bude generovať zasa len opatrenia na uskutočnenie zmeny, no nie zmeny samotné.
Prijímanie opatrení sa deje zvyčajne kolektívne a nezriedka aj anonymne, realizácia zmien leží na bedrách za života izolovaných jednotlivcov, ktorých ostatní nanajvýš (pre)nasledujú a chápu iba krajne zriedkavo. Našťastie transformátor nečaká na chápajúcich. Realizátorovi zmeny však ani niet pomoci zo strany blížnych. Realizátor zmeny, onen ostrovček vnútorného slobodného rozhodovania, je odsúdený na doživotnú samotu a v podstate nepochopenie. Ak do svojho intímneho života dovolí nahliadnuť povedzme novinárovi, skolabuje ako vlnová funkcia; zostane iba aspektom. Podstatou samoty realizátorov zmien je ich nedelegovateľnosť a empirická nezdeliteľnosť. Niet nikoho druhého, kto by mohol vypiť čašu bolehlavu ako Sokratov náhradník. Preto je len jarmočným divadlom nechávať sa znovu a znovu ukrižovávať nad trhoviskom. No na druhej strane je samota, zvonku videná ako totálna opustenosť realizátora zmeny, ako brána do spoločenstva transformátorov: pretvárateľov zla na dobro, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. Transcendentálne spoločenstvo trasformátorov je našim kultúrnym spoločenstvom. Ono je tvorené onými Antigonami, o ktorých sa hovorí v texte Človek tvárou v tvár k sporu inštitúcií, a onými Orfeami, ktorí sa však už dokážu neobzrieť za Euridikou. Niet inej cesty na svetlo (z tmavej džungle inštitúcií), než cesta odhodlanej, na ničom (ani na živote) nelipnúcej samoty. Až táto samota je transcendentálnou podmienkou zmysluplného (rozumej kultúrneho) spoločenstva. Dvojicu alebo spoločenstvo mnohých milujúcich utvárajú samostatné, samotné (odvodené od slova „samota“), nezávislé a na ničom nelipnúce osobnosti. Oni to boli, o ktorých asi sníval Kant pri predstave osvieteného dospelého. No až autonómny čin na ničom nelipnúcich je cesta z inštitucionálnej puberty.
Cf synkriticizmus (synkriticizmus).
Lit. [110]
