homo transcendens (synkriticizmus)
– prekračujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 1. téza synkriticizmu.
Človek je v prvom rade homo transcendens (človek transcendujúci, prekračujúci), bytosť seba/prekračujúca, seba/prekračujúcno. Podstatou človeka je totiž transcendovanie, čiže prekračovanie hraníc medzi imanenciou a transcendenciou, v dôsledku čoho dochádza k autentickému pobývaniu človeka na svete, ktoré spočíva vo vyčnievaní či vyklenúvaní sa človeka z vnútrosvetského (imanentného) do mimo-dovtedy-svetského (transcendentného vzhľadom na dovtedajšiu sféru bytia). K parametrike prekračujúcna hraníc medzi imanenciou a transcendenciou, ktoré označujeme ako prausúvzťažňujúcno alebo bazálne usúvzťažňujúcno človeka a sveta, prináleží aj temporalitnosť a atemporalitnosť.
Atemporalitný (bezčasovostný) ráz bazálneho usúvzťažňujúcna sa človeka a sveta môžeme dostať pred svoj zrak, keď sa zamyslíme nad nasledujúcou Patočkovou otázkou a jeho odpoveďou na ňu: „Čo je teda v prvom rade človek? Je ‘tu’ – t. j. v ňom sa odohráva ‘náhle’, bez prípravy, odhalenie bytia a s ním vlom do univerza vecí. (Patočka, J.: Péče o duši (1996), 96)“ V tomto kontexte synkriticizmus rozvíja filozofiu bezčasia (perichronozofiu), ktorá tvorí fundament synkriticistickej ontológie. Už na úrovni človeka transcendujúceho má teda synkriticizmus na srdci videnie (respektíve hľadanie) a žitie tejto bezčasovostnej (perichronickej) dimenzie. V rámci synkriticizmu sa ono Patočkovo kľúčové „náhle“ tematizuje pod titulom exaifnés. Perichronozofická sebareflexia je kontinuálne zložkou sebareflexie synkriticizmu pri jeho výskume čohokoľvek, aj keď to nemusí byť vždy expressis verbis viditeľné (vyjadrené). No bezčasie je v synkriticizme v tej či onej podobe čiže perichronozoféme myslené (a podľa možností aj žité) stále. V (synkriticizmus) danom prípade sa s Patočkom tematizuje perichronéma exaifnés ako ontologický konštituent prausúvzťažňujúcna sa človeka a sveta.
Z predchádzajúceho odseku vidno, že problematika od titulom homo transcendens sa týka v podstate rozboru bezčasových aspektov štruktúry odhaľujúcna sa bytia človeku alebo dostavujúcna sa vlomu do univerza veci. V rámci synkriticizmu sa takto (sc. perichronozoficky) retematizuje heideggerovské tu-bytie (Dasein).
